Novodubnický MTB maratón 2016

Novodubnický MTB maratón 2016

Po roku sa v Novej Dubnici opäť stretli vyznávači horskej cyklistiky. Toto podujatie už po 22. krát v rade ponúklo cyklistom možnosť spoznávať Strážovské vrchy zo sedla svojho najlepšieho kamaráta, a že by to bolo dokonalé, organizátori opäť vybavili luxusné počasie. Za tím Agilus Nová Dubnica tentokrát nastúpili iba Peter Matuščin a Braňo Horečný. Z pera prvého menovaného pochádza i nasledujúci článok. Peťovi ďakujeme a Vám prajeme príjemné čítanie.

 

Posledná augustová sobota už tradične patrí MTB maratónu v Novej Dubnici. Na výber bolo až 5 druhov tratí, pre všetky vekové a výkonnostné kategórie. Pre deti s rodičmi boli pripravené 2 trate – 9km a 17km a pre vyjazdenejších  trate 42km/1250m, 73km/2400m a 101km/3400m. Organizátori sľubovali zjednodušené a hlavne jazdivejšie prejazdy našimi krásnymi horami a lúkami. Počasie bolo opäť dohodnuté na jedničku, teplota okolo 30°C a na oblohe ani mráčik. Tento rok som sa na maratónoch zameral hlavne nanajdlhšie trasy, ale na domácom podujatí som zvolil o stupeň nižší variant-HARD. Nejako sa mi nechcelo šliapať 2x ohruhy Peťovka-Petrova Lehota a takisto aj Baske. Prezentáciu som absolvoval už v piatok, tradične v mestkej športovej hale. Všetko bolo pripravené ako sa patrí a v igelite som si našiel rôzne pozornosti a hlavne moje štartovné číslo 120.

Sobotné ráno som zbalil len pár vecí, bike hodil na nosič a za pekného počasia som sa presunul s mojou polovičkou z Košece do Novej Dubnice. Po prvý krát v sezóne som sa postavil na štart bez tímovej podpory, nakoľko Dubničák nie je zaradený do série Škoda bike open tour a ostatní členovia tímu podujatie tak trochu vypustili. Na trati 42 km, čižeKLASIK, nastúpil Braňo Horečný. Bol toho len jeho tohtoročný druhý štart, do jeho cyklistickej „kariéry“ mu úspešne v tomto roku skákali rôzne spoločenské podujatia-svadby, chatovice, oslavy 🙂

Podľa dohody s naším šéfpokrývačom (rozumej „ten čo všetko organizačne pokryje“) sme sa mali stretnúť v priestoroch štartu. Nedočkal som sa, kedže, ako som sa neskôr dozvedel, Igor ťahal inú maratónsku šnúru, v Trenčanskej pôrodnici. Týmto Skrutekovcom gratulujem a prajem veľa štastíčka malému Adamkovi.

Na štart našej Hard trasy sa postavilo cca 100 odvážlivcov. Hneď po štarte sa išlo celkom svižné tempo, na ktoré asi po 3 km jazdy doplatil jeden biker predomnou. Prvý náznak zjazdu, pretekanie ako o život a následný krkolomný pád. Vážne zranenie ramena/kľúčnej kosti mu bude prinajmenšom dva mesiace pripomínať ako sa nemá jazdiť v úvodných kilometroch. Obozretnosti nikdy nie je dosť a sily je potrebné rozložiť na celú trať.

Prvé vážnejšie stúpanie sa išlo do Peťovky. Oproti minulému roku bola táto trať čiastočne upravená a hlavne jazdivejšia, i keď miestami sa nám do cesty stavali pekné stojky. Podklad bol parádny maratónsky, ani mokrý, ani suchý, jednoducho ideány. Môj hlavný cieľ bol nespadnúť a užiť si to. Začiatok sa mi išiel ťažko, nohy sa nechceli rozbehnúť a do pohody to malo ďaleko. V Peťovke som musel hodiť najľahší prevod aby som sa vôbec vyštveral kamenistou cestou nahor. Chvalabohu ma to práve v tomto úseku nakoplo a začal som sa doťahovať na jazdcov predomnou. Následné zjazdy boli dosť kamenisté a lákali to púšťať vo vysokej rýchlosti. Občas sa objavil nejaký singláčik, kde sa dalo pekne vyblbnúť a trošku si psychicky oddýchnuť.

Prvá občerstvovačka bola v Petrovej Lehote, kde som doplnil ionťák a šliapal ďalej, sme predsa na pretekoch 😉 Časť trate od občerstvovačky bola pre mňa nová a úplne neznáma. Zato veľmi pekná. Po krásnom ale krátkom singláči nás to vypluvlo na hlavnú cestu, ktorú sme križovali. Tam už boli pripravení regulovčíci a autá si museli počkať, kým sa pretekári prehupnú cez cestu. Je to parádny pocit, keď kvôli nám, horským cyklistom, odstavia cestnú premávku 🙂

Od tohto miesta na čakalo krátke stúpanie až na Veľké lúky. Nakoľko na Lúkach je to vždy otvorené a stále mierne do kopca, k tomu pripočítame mierny protivietor a páliace slnko, tak súčet týchto okolností rovná sa rýchlosti presunu sopľa ťahajúceho sa po rukáve zúfalého cyklistu. Zjazd do Krásnej Vsi stál za to, tu sa dalo veľa získať ale aj stratiť. Bola to zmes kameňov a koreňov naordinovaných do strmších singláčov….také ja môžem 🙂 Pekne som si to pustil, hlava nehlava, ľavá, pravá, skok,….jednoducho pre toto sa oplatí potiť sa do kopca. Žiaľ, to čom som získal som už ďalej nemohol zlepšovať. Biker predomnou išiel až príliž v „safety mode“ a priestor na predchádzanie sa stenčil na nulu. Tak sa čochvíľa vytvoril vláčik a v ňom sme dorazili až do druhej občerstvovačky v Slatinke.

Doplním vodu, koštnem jeden perník a ideme na 10km a 700 výškových metrov poctivého šliapania na Baske. Tento rok sa ide z opačnej strany, pominulé roky sa štveralo na ikonu Novodubnického maratónu vždy z Omšenia. Pre mňa úplne niečo nové, výzva na súboj. Hneď na vjazde do lesíka som vytvoril duet s iným bajkerom a obaja sme noty naladili do pomerne slušných výšok 🙂 Začiatok stúpania bol náročný, terén bol kamenistý až balvanoidný. Nedávne silné dažde dosť silno poznačili charakter lesnej cesty a miestami museli podaktorí zasadnúť zo svojho koňa. Ja som sa snažil čo najdlhšie udržať v sedle a všetky ťažké pasáže som vyšliapal, čo ma veľmi tešilo, pretože veľká časť štartového poľa tam išla po svojich. V duete sa nám pekne šliapalo, obiehali sme jedného za druhým, nohy poslúchali a kolesá sa krútili jedna radosť. Vrchol Baske som zdolal bez akýchkoľvek ťažkostí. Tam nás čakala pitná občerstvovačka a hrebeňovka na Homôlku.

Zjazd z Baske je síce na prvý pohľad jednoduchý ale treba sa mať na pozore, kamene ukryté v mokrej tráve sú zradné. Preto som išiel na istotu a nepúšťal to zbytočne do vyššej rýchlosti. Na jednej z lúk ma stopol bajker, že či nemá požičať 29“ dušu. Nosím vždy dve a tak som jednu podaroval dúfajúc, že nechytím dva defekty. Hrebeňovka Baske- Homôlka je to najkrajšie čo tento maratón ponúka. Nádherné výhľady, technické zjazdy a pocit, ktorý Vám nedá žiadny komerčný bike park. Z Homôlky sme to pustili do Dolnej Poruby, zjazd bol veľmi kamenistý a bolo treba dávať veľký pozor. Asfaltová vložka kúsok pred poslednou občerstvovačkou padla celkom vhod a mohol som si trošku oddýchnuť. Na poslednej občerstvovačke je celkom rušne, pretože sa tu stretávajú jazdci z rôznych tratí. Rýchlo doplním vodu a valím na posledných 18 km. Začiatok stúpania je príjemný, miestami poznačený nedávnymi dažďami. Po výjazde z lesa ma čaká povestná lúka pod Holaznami. Minulí rok som v tých trópoch trpel, tentokrát je to lepšie. Stúpanie si užívam, pózujem fotografovi a zrazu stena 🙂 Kde sa vzala, tu sa vzala stojka, ktorú môj tacháč definoval ako 35%  stúpanie. Pred vrcholom to vzdávam a zosadám z bicykla. Od tejto časti to bol v podstate už len zjazd s jedným kopčekom. Na ňom stretávam tímového kolegu z krátkej trate, Braňa, ktorý toho mal už plné zuby 🙂 Ešte som sa stihol pristaviť pri jednom bajkerovi, ktorému som požičal pumpu a dúfal, že nedostanem defekt, lebo bez pumpy by som to určite nedal.

Posledný zjazd do Kolačína bol rýchly, po rozbitej ceste. Núdza o vysoké rýchlosti tu rozhodne nebola, zato bolo treba dávať pozor aj na jazdcov z krátkych tratí. Tento typ dojazdu sa po niekoľkých rokoch opäť vrátil na scénu a bola to všetkými vítaná zmena. Cieľový prejazd bol situovaný do areálu Amfiku.

Časomiera ukázala 4 hodiny, 30 minút a 10 sekúnd. V konečnom hodnotení som obsadil 8. miesto vo svojej kategórii a celkovo 15. miesto. Nad mieru spokojný som umyl svojho poníka, zjedol fajný guláš a posedel s Braňom a i čerstvým dvojnásobným otcom Igorom s ktorým sme si na počesť strelili fľašu sektu.

Do Novej Dubnice si cestu našlo viac ako 550 nadšencov horskej cyklistiky, čo je dôkaz toho, že sa tu robí kvalitné podujatie pre vyznávačov horskej cyklistiky. Organizátorom ďakujem za skvele zorganizovanú trať i zázemie celého maratónu. Vidíme sa na budúci rok 🙂

 

 

Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterPrint this pageEmail this to someone

Komentár k článku

Sponzori